DOKÁŽEM DÔVEROVAŤ?

Oukej...
Takže takto.
Ak máš pocit, že veci nemôžu byť horšie, ver mi - vždy môže byť horšie.
A ďalšia vec. Náš celý život je skúška. Najmä skúška viery, ale s tým spojená skúška odvahy, skúška srdca...
Dokážeš dobrorečiť aj vtedy, keď sa nič nedarí, keď prichádzaš o istoty, keď máš pocit, že v živote nemáš kúsok pokoja?

Dokážem dobrorečiť Bohu, keď chodím po súdoch kde svedčím proti odporcom - mojim vlastným rodičom, keď odškrtávam dni v kalendári a čakám na deň, kedy príde výživné (od oboch rodičov dokopy 67€), keď môj zdravotný stav je ako na hojdačke a po vyše mesiaci peripetií so zapáleným okom, o ktoré som mala prísť, v lepšom prípade som naň nemala vidieť sa mi dnes zapáli druhé oko?
Keď konečne po dočkaní sa termínu pred komisiu kvôli invalidnému dôchodku mi v daný deň ráno zavolajú, že lekárka komisie je chorá a termín sa mi prekladá na neurčito?

Skrátka; keď mám pocit, že nič nefunguje, veci sa kazia, stále sa niečo deje (a nie sú to light veci, ale všetko vážne), keď mám pocit, že všetka moja námaha je zbytočná, dokážem dôverovať?
Dokážem veriť Bohu, že sa postará, dokážem Mu to zveriť, dokážem veriť, že to všetko môže napraviť?

Popravde...mám s tým problém. Človek veľmi ľahko upadne do zúfalstva, nechuti, beznádeje. Je to tak ľahšie. Mnohokrát pohodlnejšie. Ale formuje nás to, všetky tieto skúšky.
Taktiež nám to pripomína, aby sme nelipli na ničom pominuteľnom, povrchnom, pozemskom.

Ako hovorí kniha Kazateľ:
,,Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť.
Lebo čože má človek zo všetkej svojej námahy a zo všetkého úsilia svojej mysle, ktorým sa ustával pod slnkom? Veď všetky jeho dni sú (plné) súženia a každé zamestnanie ho dráždi k hnevlivosti, že jeho myseľ nemôže ani v noci spočinúť! Aj to je márnosť - taký (človek).
Keď som na to všetko upriamil svoje srdce a chcel som to všetko vyskúmať, (zistil som), že spravodliví a múdri ľudia aj ich diela sú v Božích rukách, takisto aj láska a nenávisť."

Iba v Ňom dosiahneme plnosť radosti. A nie, nehovorím to preto, že sa to proste hovorí, alebo preto, že to je napísané.
Ale preto, že som to sama zistila. Sama som to spoznala.
Keď sú chvíle smútku, beznádeje a zúfalstva, keď nie je nič na tejto zemi čo by mohlo potešiť moje srdce a moju dušu, dokáže to jedine On. Nikto a nič iné. A že som to skúšala. Nie raz. Ale bola som tvrdohlavá, nechcela som to priznať. Našťastie (?) je Boh trpezlivý. Nechal ma, aby som si prešla odmietaním, dal mi čas. Vedel, že skôr či neskôr príde bod, kedy už nebudem mať žiadny argument, kedy to bude tak očividné, že nebude možnosť zapierať.

Prečo toto všetko píšem?
Ako povzbudenie. Viacero nás prežíva ťažkosti, ťažké dni, týždne či mesiace. Viacero z nás má pocit, že to horšie už nemôže byť, že nevieme ako z vecí von, že to nikdy neprestane.
Neboj sa. A nie len ty. Aj ja.

Prvý list Solúnčanom 5, 11