MOJA CHATRČ

Moja vina...?

Je to moja vina, že rodina sa rozpadla. Je moja vina, že moji rodičia sa hádali. Je moja vina, že otec prišiel o prácu. Je to moja vina, že mama nepracovala. Je to moja vina, že sme mali tak málo peňazí. Je to moja vina, že som bola chorá a rodičia sa sestre menej venovali. Je to moja vina, že to zašlo tak ďaleko. Je to moja vina...

Slzy mi stekajú po tvári a neviem ich zastaviť. Sedíme so skupinou ľudí v kine na filme Chatrč.

Rodina (s výnimkou mamy) práve sedí v kempe. Mackenzie upratuje veci pri otvorenom karavane. Missy sedí pri stole oproti karavanu a kreslí si indiánsku princeznú. Kate a Josh sú na jazere v kanoe, s bezpečnostnými vestami a nie príliš ďaleko od brehu. Všetci sú šťastní, spokojní, krásna idylka pokojného dňa s rodinou. No jeden okamih všetko prevráti hore nohami.
Kate sa chce pochváliť čo dokáže, postaví sa na kanoe, ruky zdvihne do vzduchu a kríčí ,,Ocko, aha, pozri na mňa!" Oči jej žiaria spokojnosťou zo svojej šikovnosti. Mack je v tej chvíli v karavane, takže na krik zareaguje až pol minúty neskôr. Pozrie sa na vodu - no namiesto vysmiatej tváre jeho dcéry vidí prevrátené kanoe, paniku a chaos. Vidí Kate ako pláva na hladinu, no Josh nikde. Povetrím sa rozľahne Katin zúfalý výkrik. ,,Ocko! Pomoc, ocko! Nemôžem ho dostať von! Zasekol sa tam!" Mack neváha ani sekundu, rozbehne sa, skočí do vody a pláva za deťmi. Popostrčí Kate bližšie k brehu, uistí sa, že sa dokáže držať nad hladinou a hľadá Josha. V momente mu dojde, že jeho syn je uviaznutý pod kanoe. Zadrží dych, ponorí sa a pokúša sa vyprostiť Josha z pásov. Po chvíli sa mu to podarí a vytiahne ho. Ľudia mu pomôžu dostať syna von na mólo, kde mu Mack začne dávať masáž srdca. Po chvíli začne chlapec kašlať, preberá sa a vypľúva vodu. Pohľad má zmätený, má ranu na čele a je vystrašený, ale žije a dýcha. Mackovi padne kameň zo srdca a vydýchne si. Zdvihne zrak na svoju mladšiu dcérku, Missy, ale tá už nesedí pre karavanom. Pomyslí si, že sa išla schovať pred drámou, ktorá sa diala na vode, tak vojde do vnútra karavanu so slovami: ,,Už môžej vyjsť, všetko je v poriadku." Avšak svoju dcérku vo vnútri nevidí. Výjde von, obíde karavan, pohľadom prehľadá okolie. Kričí jej meno znova a znova, no dievčatko sa mu neozýva. Začnú malú Missy hľadať po kempe. Po tom, čo prehľadajú celý kemp a nenájdu ju, volajú políciu. Policajti mu krátko po začatí vyšetrovania s ľútosťou oznámia, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa jeho dcéra stala obeťou sériového vraha, ktorý má na účte už niekoľko únosov a vrážd malých dievčatiek. Podozrenie sa potvrdí, keď v lesnej chatrči nájdu na zemi šatôčky malej Missy a krvavé škvrny.
Mackovi sa zrúti celá realita. Prežíva zúfalstvo, bolesť, krivdu, beznádej, no najmä - pocit viny. Pocit viny za to, že jeho dievčatko uniesli. Za to, že ju spustil z očí. Za to, že ju nezachránil, za to, že jej nedokázal pomôcť, za to, že pri nej nebol, za to, že jej niekto ublížil.
Uzatvorí sa do seba, zožiera sa smútkom a depresiami, a nevníma, že trpí celá jeho rodina, no najmä staršia dcéra Kate, ktorá sa taktiež, ako on, obviňuje za sestričkinu smrť. To ona totiž nechtiac prevrátila kanoe, otec sa rozbehol zachraňovať topiace sa deti a Missy zostala bez dozoru...

V mysli sa mi ako film premietajú obrazy z môjho života. Pocit viny sa do mňa zabodáva ako veľký nôž. Bez pohnutia hľadím na plátno, avšak v tú chvíľu nevnímam, čo sa na ňom deje. Vyčítam si veci, za ktoré ma obviňovala moja mama, a ja som im bez väčších problémov uverila. V hlave mi znejú bolestné slová, ktoré som počula v posledný večer, čo som bývala s mamou... ,,Ty si mi zničila život! Ľutujem, že si sa narodila. Nenávidím ťa. Ty môžeš za to, že sa s tvojím otcom toľko hádame. Kvôli tebe máme všetky tieto problémy! Si odporná, krpatá sprostá hus!"

Bolo to necelé dva mesiace pred mojimi štrnástimi narodeninami. Otec sedel na stoličke, prizeral sa dianiu a nezakročil, aby ma ochránil. Nasledovala bitka, zamknutie do izby a rodičia na celú noc odišli do šenku. Moja o dva a pol roka mladšia sestra spala vcelku pokojným spánkom. Pozerala som na ňu, zatiaľ čo som sa snažila zo všetkých síl, ktoré mi ešte zostali, zatlačiť slzy, ktoré sa chceli predrať na povrch. Nasledujúce ráno som utiekla z domu.

Pár týždňov pred tým incidentom, v jedno poobedie, keď mama sedela v šenku a opíjala sa, sme (ako vždy) boli samé doma a bez jedla. Podarilo sa mi prepašovať k babke a zobrať dva krajce chleba. Doniesla som ich a jeden som podala sestre. No ona, hoci bola veľmi hladná, ho odmietla zjesť, s tým, že keď to zistí mama, bude zle a nakričí na ňu. To bola vtedy moja posledná kvapka. Ako trinásťročné dievča som išla za kompetentnými ľudmi na mojej základnej škole. Školská psychologička, triedna učiteľka, zástupkyňa riaditeľa a riaditeľ. Všetci sme sedeli v jednej miestnosti. S obrovským strachom v srdci, ale zároveň až s bojovým odhodlaním som ich požiadala, aby mi pomohli podať sťažnosť na sociálku. Povedala som im, čo sa deje doma, a že nesmiem dovoliť, aby sestra v takom prostredí naďalej žila. Vedela som ju ochrániť pred ranou, väčšinou aj pred krikom, no pred strachom som ju ochrániť nevedela. S výslovným varovaním, že na 90% skončíme v detskom domove, mi bola položená otázka, či to definitívne chcem. Odpovedala som, že áno. Horšie to totiž byť nemohlo.

Na môj podnet bol teda poslaný list sociálke, avšak jediná reakcia, ktorej som sa dočkala, bola tá, že rodičom prišiel dopis, v ktorom mali byť predvolaní na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Mama bez mihnutia oka dopis roztrhala a hodila do koša. Ťahalo sa do až do osudného večera, kedy ma slová od mamy zrazili na kolená ešte viac, ako jej facky, urážky a ponižovanie.

Po mojom úteku z domu, čo bolo vyše dva mesiace po tom, ako bol daný podnet na sociálnu kuratelu, sa veci pohli. Babka, za ktorou som utiekla (vyše 90 kilometrov) zavolala sociálnej kurátorke a oznámila jej, že som utiekla a prečo som utiekla. Moja mama sa ma zriekla, bolo to síce spísané len na vytrhnutý papier a nepotvrdené notárom, ale v reakcií na udalosti to sociálnej pracovíčke stačilo. Zverila ma babke. Po nejakom týždni bojov zo strany rodičov zverili babke aj sestru.

Ešte viac ako rok trvali intenzívne problémy so súdmi, políciou, mama robila mne a babke problémy všade, kde mohla, na každom kroku. Neskôr to síce neprestalo, ale zmiernilo sa to do ako tak únosnej roviny.

Dnes som necelé dva mesiace vzdialená od mojich 18 narodenín. Prešli roky. Ľudia mi hovorili (aj hovoria) ako som bola na svoj vek veľmi vyspelá a rozumná. Že to, čo som urobila, chcelo odvahu, silu, rozum, že by sa tak nevedeli zachovať ani niektorí dospelí.

A moja reakcia? Sklopím hlavu, potichu poviem ďakujem a pohľadom som prikovaná k svojim topánkam, aby nikto nevidel ten odmietavý záblesk, ktorý sa preženie v mojich očiach. Aby nikto nevidel nesúhlasom skrivené čelo. Ten pohľad, ktorý kričal : ale veď ja som si to všetko predsa zaslúžila... A hlavne, aby nikto nevidel bolesť a pocit viny, ktoré v tých okamihoch vystupujú na povrch. A prečo pocit viny? Preto, že som mohla spraviť viac. Preto, že som podala podnet na sociálku až tak neskoro. Dokonca aj za to, že som vôbec na svete. Dodnes si tvrdo vyčítam, prečo som bola tak hlúpa, prečo som to nespravila skôr, prečo som dopustila to, že moja sestra vyrastala na takom bojovom poli. Pôsobením prežitých rokov mi nevadilo, že som tam žila aj ja. Nebrala som ohľad na to, že ja som bola vždy tá zlá dcéra. Že vždy som bola na vine ja. Mne vadilo to, že sestra zaspávala s krikom za dverami. Že sa musela pozerať, ako sa naša mama správala horšie ako zviera, keď sa hádala s otcom. Ja som žila s tým, že si všetky tie veci zaslúžim. Tak mi to bolo vštepované do hlavy.

Nikdy by som nepovedala, že raz sa budem vedieť na veci pozerať aj inak. Boh ma chytil za ruku a postavil zo špiny, v ktorej som ležala. Postupne mi ukazoval radosti života. Ukazoval mi, že to môže, a dokonca aj má byť inak. Dlho trvalo, kým som ho vpustila do svojej chatrče bolesti. Kým som dokázala otvoriť dvere, ktoré boli v mojom vnútri zapečatené, zamknuté na nespočet veľa zámkov, a predsa ovplyvňovali celé moje bytie. Musím povedať, nebolo ľahké vpustiť Ho dnu. Vpustiť niekoho dnu. Nebolo ľahké chodiť okolo dotyčných dverí, akoby neexistovali, pričom do nich v skrytosti búšila celá armáda. No Boh mi pomaly, malými gestami ukazoval, že mu môžem veriť, že je to v poriadku, že bude so mnou...

Poslal mi do života človeka, ktorý je srdcom, dušou, aj celý telom Boží skrz naskrz, a cez neho mi ukazoval svoju lásku. Cez toho človeka mi Boh ukazoval svoje otcovstvo, to ako sa má správať otec. Cez toho človeka ma Boh naučil to, že každé zdvihnutie ruky neznamená ranu. Že keď niečo pokazím, nebudem potrestaná. Naučil ma, že plakať je dobré, a že môžem plakať. Že keď sa bojím, je v poriadku prísť a povedať, že sa bojím, a nebudem za to vysmiata a zosmiešňovaná.

Boh mi zachránil život, a ešte som vďaka Nemu získala aj veľmi dobrého priateľa, dovolím si povedať, že až otca. No keby pred pár rokmi Boha nevpustím ďalej, nič z toho by nebolo. Keby mu nedovolím, aby vstúpil do mojej bolesti, smútku a trápenia, zožiera ma to dodnes. Mohla som skončiť na zlých cestách, mohla som skončiť ako troska, alebo som mohla byť mŕtva. Nevedela som, do čoho idem. Bála som sa do toho vstúpiť, a pustiť ho ďalej. Bála som sa, že ak to urobím, moja poctivo stavaná, no napriek tomu krehká obrana padne, a moje múry sa rozsypú. Že to neustojím. No nakoniec som sa odhodlala spraviť ten prvý krok, krok dôvery. A Boh roztvoril náručie, a prešiel zvyšných 99 krokov až ku mne.

Preto ti chcem povedať... Viem, že to vyzerá zle. Že je tvoja situácia zúfalá, že ťa to doslová trhá zvnútra, že máš pocit, že vybuchneš. Máš strach, že ak niečo len prejde okolo tvojho boľavého miesta, zareaguješ ako odistený granát.

Ale neboj sa.

Boh nespôsobuje zlo tohto sveta. Skrz boľavé a zlé však vie Boh robiť veľké dobro. Prosím, dovoľ mu to. A sľubujem, že to rozhodnutie neoľutuješ. Ja som ho neoľutovala. Zažila som veci, o akých som nesnívala ani v najkrajších snoch, a viem, že oproti tomu, čo má Boh pre mňa ešte pripravené, je to ako nič. Stále sa mu učím dôverovať. V niektorých situáciách sa prejavuje moja ješitnosť, pýcha, tvrdohlavosť, "hrdinstvo"... No našťastie, Boh je trpezlivý. Aj keď si budem musieť asi naraziť nos, aby som zastavila, a pozrela sa pred seba nezastretým zrakom a bez nejakých "skrášľovacích" filtrov. Aj keď mi bude chvíľu trvať, kým si to pripustím. Aj keď sa budem snažiť urobiť veci úplne inak, len aby som si nemusela priznať, že na toto som slabá, že toto sama neprekonám, že nie som až taká hrdinka, ako si myslím, alebo ako sa snažím presvedčiť.

On drží stále otvorené náručie, aj vo chvíľach, keď už by to ľudia dávno nechali tak, otočili sa chrbtom, alebo to vzdali.

Bože, ďakujem Ti, že sa nedáš presvedčiť mojimi rečami. Že keď Ti hovorím, ako je všetko stratené, ako za to nestojím, ako už to ani Ty nedokážeš opraviť, že už niet východiska... Ty sa pousmeješ, a povieš: ,,Ach, dieťa moje, neboj sa, len ver!" Ako keď sme malé deti, a neveríme ockovi, že by dokázal opraviť pokazené autíčko, alebo bábiku. No on to dokáže! A s obdivom a úctou začneme vidieť ocka v novom svetle. Vďaka Ti, Bože, že nám stále dokazuješ, že si väčší ako čokoľvek, čo nás trápi.


© 2016 Worlds Collide. práva vyhradené.
Vytvorené službou Webnode Cookies
Vytvorte si webové stránky zdarma! Táto stránka bola vytvorená pomocou služby Webnode. Vytvorte si vlastný web zdarma ešte dnes! Vytvoriť stránky