NEMOŽNÝ BOH
- Ako zúfalo chceme byť milovaní. Snažíme sa zo všetkých síl, aby sme sa zapáčili tým, ktorých milujeme, aby sa aj oni rozhodli milovať nás. Ešte aj do vzťahu k Bohu prenášame tento koncept zásluh - modlíme sa, robíme dobré skutky, aby sme si zaslúžili Božiu lásku...Priznávam, veľmi dlho som v tomto žila aj ja. Dokonca, ešte stále v tom niekedy žijem. Bola som presvedčená, že láska je vec zásluh, že ak si ju nezaslúžim, tak na ňu ani nemám právo, že ak toho nespravím dostatočne veľa, nemôžem ani pomyslieť na to, aby ma mal niekto rád. Veľmi dlho som odmietala uveriť v to, že ma niekto môže milovať len tak, pretože...proste som... Aj keď mi to hovoril a dokazoval človek, ktorý je veľmi dôležitý v mojom živote a veľmi mu dôverujem, považovala som to za bláznovstvo, niečo tak moc nemožné, že sa to nedalo ani pomenovať. Ten človek celým svojím životom a všetkými svojimi skutkami dokazuje to, že žije to, v čo verí, že pre Boha je ochotný a schopný urobiť všetko, a záleží mu na tom, aby každý jeden človek vedel, ako moc ho Boh miluje. No ani tak som tomu nemohla uveriť. Popravde...bála som sa tomu uveriť. Bála som sa, pretože to bolo tak niečo úžasné, bála som sa, že ak tomu uverím, aj tak zistím že to tak nie je a bude to pre mňa ešte horšie, padnem ešte tvrdšie a moje srdce sa zatvrdí. Bolo to pre mňa skrátka nemožné. Ale viete čo? Presne taký je Boh. Nemožný. Nemožný, úžasný, neskutočne láskavý, tak moc láskavý, že to je až absurdné, tak moc láskavý, že nám odpúšťa veci, ktoré si my často krát nevieme odpustiť do konca života, tak moc láskavý, že aj keď máme v živote zranenia, sklamania a bolesť, pošle nám do života ľudí, cez ktorých k nám prúdi jeho láska, tak moc láskavý, že nám to dokazuje každú minútu nášho života, aj keď my to častokrát vôbec nevidíme. Jeho láska je absurdná. Ale je aj absurdne skutočná.