JE TO NA NÁS

Tak, za 2 dni obehnuté 4 nemocnice, 3 z toho pohotovosti. Lietam medzi nimi tak, že Boing 747 mi môže závidieť.
Kopa stresov, nervov, bolestí... jeden lekár nevie, čo robí druhý... Miera znechutenia naším zdravotníctvom opäť narástla.
Ale.
Zistila som,že stále sú lekári, ktorí neobviňujú pacienta za to, že je s ním viac roboty. Lekári, pri ktorých sa človek necíti previnilo za to, že je chorý. Lekári, ktorí nič nenechajú na náhodu.

Po tom, čo ma v nedeľu večer odpísal doktor na Trnavskej pohotovosti (kam ma poslali z Piešťan kvôli zlému stavu), nevyšetril dôkladne môj stav, neopýtal sa na anamnézu, len mi vynadal, vypýtal 10€, dal kvapky a poslal ma kade ľahšie s tým, že si za svoj stav môžem sama.
Na druhý deň, keď ma zbadala lekárka z pracoviska nemocnice sv. Michala pred podaním biologickej liečby, zhrozila sa, hneď ma vyšetrila a okamžite poslala ako urgent do Antolskej nemocnice na očné. Z údajnej infekcie oka, za ktorú si môžem sama (podľa lekára na Trnavskej pohotovosti), sa vykľul vážny zápal oka vyplývajúci z autoimunity (naozaj vážna komplikácia pri autoimunitných ochoreniach, ktorú neovplyvní sám pacient). Doktorka mi taktiež oznámila, že budem mať šťastie, ak liečba bude prebiehať dobre a ja neprídem o oko.

Čo tým chcem povedať.

Ad. 1. Zdravotníctvo na Slovensku je na hrane a nejde dobrým smerom. Takéto niečo sa nemalo stať. Keby nemám na ďalší deň podanie biologickej liečby, zostanem doma s kvapkami, ktoré sú mi na nič, v domienke, že ide o infekciu, za ktorú si vlastne môžem sama, a nejdem lekárovi, pretože by som len čakala, či to prejde, a ak to neprejde, tak si za to môžem sama vlastnou vinou. O oko by som prišla. 

Ad. 2. To, ktorým smerom sa to pohne, je vo veľkej miere na nás. Každý jeden z nás, každý dospelý človek je spoluzodpovedný za stav našej spoločnosti, nášho zdravotníctva.. Apatická nečinnosť je obrovskou chybou, rezignovanosť taktiež. Pasívny odpor? Znova!
Robme, čo môžme, aby sme to zmenili. Každý z nás má možnosť niečo spraviť presne tam, kde je. Či už niečím drobným, ako je účasť na voľbách, alebo niečim väčším, ako je priame angažovanie sa. 

Ad. 3. Vážme si dobrých lekárov, ktorí nám zostali. Je ich čoraz menej, a o to sú vzácnejší. Vážme si lekárov, ktorý sú ochotní výjsť zo svojej komfortnej zóny, aby pomohli pacientovi.
Lekárov, ktorí sa radšej uistia ako sa veci majú, než by nad dačím mávli rukou.
A nebojme sa im to povedať. Nebojme sa prejaviť uznanie, vďačnosť, porozumenie. Je to veľmi dôležité, a neubudne z nás ;)