FIALKY A SLNKO

Každý máme niekedy pocit, že už nevládzeme ďalej. Keď sú veci ťažké a my bojujeme a bojujeme, a cítime sa uprostred toho boja sami. A zrazu, v jednej chvíli príde otázka...

Čo robím zle, prečo sa všetko rúca? Prečo necítim v živote radosť? Prečo Boh na mňa zabudol?

Vieš, cítim sa podobne. A zabúdam, nevidím, nevnímam. Zabudla som na kvety fialiek, ktoré som včera nazbierala a ktoré mi vyčarili úsmev na tvári, keď som išla z vonku. Zabudla som na to, ako krásne ma pohladilo jarné slnko po tvári, keď som vyšla von. Zabudla som radosť, ktorú som mala, keď ku mne pribehlo malé dievčatko zo stretka a silno ma objalo.

A zabudla som na obrovské požehnanie, ktorým ma Boh obdaril v mojom duchovnom otcovi.

Keď mám pocit, že som na všetko sama, že nie je nik, kto by ma podržal, nik, kto by sa za mňa postavil, keď mám pocit, že Boh mi neodpovedá a je Mu jedno, ako sa cítim, zabúdam na tie malé dôvody na úsmev, ktoré mi zosiela. Presne na mieru, pretože ma pozná.

Tie malé veci dodajú iskierku svetla do hlbokej tmy. Áno, tá iskierka sa zdá tak malá, tak bezvýznamná. Ale bol si niekedy v úplnej tme? Bez najmenšieho zdroja svetla? Skús to. A v tej najhlbšej tme si zažni zápalku. Tá zápalka je tak maličká, vo veľkej žiare svetla bezvýznamná. Ale v tej tme sa stáva vzácnym zdrojom svetla. Nezaženie tmu, ale pomôže ti prečkať to najhoršie.

A presne tak to je. Vôňa fialiek či objatie dieťaťa nevyrieši problémy. Ale zažne iskru. Tú maličkú, a pritom tak dôležitú iskru. Tú, bez ktorej by si bola úplne stratená. Neber ju ako samozrejmosť. Uvedom si, že Božie požehnanie je aj v takýchto nepatrných veciach. Maj otvorené oči a srdce, aby si ju dokázal zachytiť. A buď za ňu vďačný.