POMINUTEĽNOSŤ

Pozrela som sa do zrkadla a zhrozila som sa. Opuchnutá tvár, tmavé kruhy pod očami, suchá pokožka... Tvár, ktorá na mňa zo zrkadla hľadela, akoby vôbec nepatrila 18 ročnému dievčaťu, ale unavenej a životom zmorenej starenke.

S hlavou naklonenou nabok som na seba naďalej hľadela. Moje oči si premeriavali svoj odraz, zbavený šibalskej iskry, ktorá sa v nich obvykle nachádzala. Zrak mi prešiel na popraskané pery, ledabolo prehodené vlasy a naspäť na oči, ktoré odrážali rezignovaný pohľad.

Moje vnútorné pocity odrážal vonkajší zjav.

Premýšľala som; o tom všetko, čo sa za posledné mesiace stalo. O tom, čo ma trápilo. O dnešnej (pondelkovej) kázni, ktorá ma štvala, pretože hovorila o tom, ako máme prežívanie situácii v rukách my sami, s čím som ja tak veľmi nesúhlasila. O nespravodlivosti života.

Frustrácia, pocit krivdy, smútok, hnev... Toto všetko v mne veľmi silno kričalo. Až tak, že som vypla. Chodila som ako bez života. Keď som sa veľmi snažila, dokázala som sa donútiť k nejakej sociálnej interakcii, avšak o to viac ma to potom vyčerpalo. Chcelo sa mi plakať, ale nešlo to. Všetko mi prišlo zbytočné a nepotrebné.

A prečo to všetko? Pre ďalšiu novú diagnózu. Veľmi špecifickú.

Nedokázala som sa z tej depresívnej nálady dostať. Zožierala som sa.

Prišlo mi to tak strašne nefér...

Svoje dni som trávila čakaním na noc, kedy zaspím a aspoň na chvíľu tak vypnem. Ale nefungovalo to; ráno som sa budila unavená, akoby som vôbec nespala.

Chcela som, aby mi niekto povedal, že áno, je to celé zle a nie je to fér... Ale zároveň som nezniesla pohľady, ktoré ma ľutovali. Chcela som niekam zmiznúť, ale zároveň som mala problém postaviť sa z postele a zísť len jedno poschodie dole. Chcela som nejakou činnosťou zahnať svoje myšlienky, ale zároveň som sa nevedela na nič sústrediť. Chcela som mať niekoho pri sebe, ku komu by som sa mohla pritúliť a neriešiť, ale zároveň som si prestala byť istá svojimi vzťahmi a chcela som byť sama. Chcela som cítiť Božiu blízkosť, ale zároveň som mala chuť Boha odstrihnúť.

Nič nefungovalo.

Nemám odpoveď na to, prečo je to tak. Prečo sa to deje, prečo ja, prečo teraz...

Ale pomohlo mi to pretriediť si priority. Pomohlo mi to byť vďačnou za chvíle, kedy sa cítim dobre. Za chvíle, kedy ma nič nebolí. Za chvíle, kedy život nie je len povinnou jazdou, pred ktorou sa nedá ujsť. Za okamihy spontánnych úsmevov, za snehové vločky a za vôňu ihličia. Za detskú úprimnosť, zvieraciu radosť, za krásny obraz a nádherné tóny piesne. Za teplú vodu, voňavý čaj a suchý uterák.

Buďme vďační za tieto veci a okamihy, a neberme ich ako samozrejmosť. Oni totiž samozrejmosťou nie sú. 

© 2016 Worlds Collide. práva vyhradené.
Vytvorené službou Webnode Cookies
Vytvorte si webové stránky zdarma! Táto stránka bola vytvorená pomocou služby Webnode. Vytvorte si vlastný web zdarma ešte dnes! Vytvoriť stránky