TICHO

Ticho.

Ticho okolo teba. Nemyslím to fyzické ticho. Myslím duchovné ticho.

To, keď máš pocit, že Boh na teba zabudol. Že ťa nepočúva, že neodpovedá... Keď sa s Ním aj snažíš rozprávať, ale akoby bola medzi tebou a Bohom hrubá stena, ktorá nepustí ani slabiku. Je ti to ľúto, hnevá ťa to.. Najprv sa nahneváš na seba, potom aj na Boha. Vyčítaš mu veci, ty sama si prídeš príliš špinavá na to, aby sa s tebou Boh rozprával. A ten pomyselný múr, ktorý tam možno ani nebol, začínaš sama stavať. Tehlu po tehle. ,,Vynadala som babke a moje slová boli ostré" - jedna tehla. ,,Urazila som kamarátku" - druhá tehla. ,,Nepomohla som blížnemu" - tretia tehla. ,,Nadávala som na Boha" - ďalšia tehla. A tak to ide, až dokým tam ten múr naozaj nie je. Nestavia ho Boh - staviaš ho ty sama.

V duchovnom živote môžu prísť chvíle, keď je Boh ticho. Keď neodpovedá. A práve v tých chvíľach sa ukazuje naša slabá pamäť. Zabúdame na všetko, čo sme s Bohom prežili, na rozhovory s Ním, na chvíle, kedy nás zachránil... Máme pocit, že nás opustil, a že nás opustil dokonca oprávnene - kto by predsa s niekým takým špinavým ako ja chcel niečo mať.

A áno, stalo sa to aj mne, a ešte aj občas stáva. Keď sa cítim úplne sama, úplne zbytočná.. Zabúdam na to, čo mi Boh v minulosti povedal: ,,Ty si moje dievčatko, moja dcérka. Tak moc ťa ľúbim..." Zabúdam na to, že mi dal ľudí, mojich priateľov, ktorý ma podržia v ťažkej chvíli. A nerozmýšľam na iným dôvod Jeho mlčania. Nenapadne mi, že som možno zle položila otázku. Nenapadne mi, že možno mi Boh už odpovedal, ale ja som Ho v hluku sveta nepočúvala. Že som sa sama od Boha svojimi skutkami vzdialila. Že som si nenašla čas na to Ho počúvať. A že možno to je skúška viery. Verím v Boha len keď je dobre, alebo aj keď sa nedarí? Dôverujem Mu? Dokážem Mu veriť, i keď Ho necítim a nepočujem?

Popravde, niekedy sa bojím odpovede. Úprimne si odpovedať býva totiž niekedy veľmi ťažké.
Ale nedovoľ svojej pýche a zatrpknutosti, aby premohli lásku a dôveru. Odmietni ich. Príď v pokore pred Božiu tvár, a vyznaj: ,,Bože... nepočúvala som ťa. Nenašla som si čas na to počúvať ťa, stavala som medzi nami hriechmi múr a potom som obviňovala Teba. Nedôverovala som ti, keď mi bolo ťažko a nepočula som Ťa. Odpusť mi to, prosím. Chcem sa zriecť všetkej pýchy a zatrpknutosti. Nechcem, aby mi špina na mojom srdci bránila počuť Ťa. Chcem Ti veriť, chcem Ti dôverovať." A mysli to úprimne.

A uvidíš, že Boh s tou najväčšou radosťou prijme tvoju pokoru, prijme tvoje ospravedlnenie a s láskou sa ťa privinie.